Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Očistime politiku!

28. 6. 2010

Očistime politiku!

 

Hoci som na svojom pracovisku v Rakúsku, s napätím sledujem súčasný politický vývoj na Slovensku. Keď pozorujem zostavovanie novej vlády, s hrôzou zisťujem, že sú tam ľudia, ktorí už dávno nemajú čo robiť v politickom živote, nie to ešte aby reprezentovali našu krajinu. Obzvlášť ma šokuje skutočnosť, že predstavitelia SDKÚ-DS presadzujú na post nového ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu, človeka, ktorý sa v minulosti toľkokrát skompromitoval.

V roku 1999, keď začali lietadlá NATO bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN bombardovať Juhoslovanskú zväzovú republiku, vláda Slovenskej republiky pod vedením Mikuláša Dzurindu povolila prelety lietadiel NATO ponad naše územie. Pripomínam, že vtedajší pápež Ján Pavol II. nálety na civilné obyvateľstvo Juhoslovanskej zväzovej republiky jasne, jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odsúdil.

Kým vlády Rakúska, Švajčiarska a Grécka odmietli povoliť prelety lietadiel NATO ponad svoje územie, Mikuláš Dzurinda na čele slovenskej vlády jasne, jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností s preletmi súhlasil a tak prijal svoj diel spoluzodpovednosti za vojnové zločiny proti civilným obyvateľom Juhoslovanskej zväzovej republiky. Iba dvaja ministri, minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (KDH) a minister pôdohospodárstva Pavol Koncoš (SDĽ), si zachovali čistý štít a odmietli podporiť túto zradu Dzurindovej vlády na slovenskom národe. 

Zámerne nechcem podrobne rozoberať politickú situáciu v Kosove pred týmito udalosťami, pretože samotná táto téma si vyžaduje nie jeden článok, ale celú knihu. Preto túto pasáž skrátim na najnutnejšie minimum. Pred niekoľkými rokmi ma jeden môj priateľ požiadal, aby som mu poslúžil ako tlmočník počas služobnej cesty do Nemecka. Keďže som bol práve v tej dobe nezamestnaný, prišla mi táto ponuka vhod. Pri návšteve jednej z nemeckých firiem, ktoré sme mali v pláne navštíviť, som sa zoznámil so Srbom, ktorý sa pred 14  rokmi vysťahoval do Nemecka práve z Kosova. Keď som sa dozvedel, že predtým žil v Kosove, zahorela vo mne zvedavosť a opýtal som sa ho, ako on vníma situáciu v Kosove. Odpovedal mi: „Čo vlastne Albánci chceli? Mali svoje školy, noviny, časopisy, svoju kultúru, mali presne to isté, čo sme mali my, Srbi. Lenže oni nikdy neboli spokojní.“

Tento človek presne vystihol situáciu v Kosove. Albánci sa nikdy nechceli dohodnúť so Srbmi, lepšie povedané, boli ochotní dohodnúť sa len na tom, čo vyhovovalo im. Vytvárali tajné organizácie, ktoré sabotovali úsilie ústrednej vlády v Belehrade o nastolenie pokojného spolužitia a ohrozovali stabilitu celej krajiny. Čakali na vhodnú zámienku, aby mohli vyvolať otvorené povstanie. Túto zámienku im poskytol Slobodan Miloševič, ktorý nadštandartné privilégia Albáncov necitlivo zredukoval a vyvolal tak pobúrenie najprv medzi Albáncami, ale neskôr aj v kruhoch medzinárodnej verejnosti. Kosovo sa zmenilo na sud pušného prachu a bolo len otázkou času, kedy ten sud vybuchne. K výbuchu došlo v marci 1999, teda 610 rokov po bitke na Kosovom poli, ktorá znamenala počiatok postupného ovládnutia Srbska Turkami. Kosovo sa tak znovu raz stalo symbolom poníženia srbského národa. Bombardovanie Johoslovanskej zväzovej republiky lietadlami NATO v roku 1999 spôsobilo civilným obyvateľom krajiny nesmierne utrpenie. Zahynulo takmer 6 tisíc Srbov. Krajina prežila 38 tisíc bojových náletov, počas ktorých boli bombardované školy, obecné úrady, nemocnice, husto obývané mestské štvrte, kultúrne inštitúcie, TV vysielače, kostoly, stredoveké kláštory, ba aj civilné vlaky, ktoré prepravovali nevinných a nič netučiacich civilných obyvateľov krajiny. Ba zbombardované bolo aj čínske veľvyslanectvo v Belehrade. Útok na Nový Sad dňa 1. apríla poškodil Múzeum Vojvodiny a zničil 6 000 vystavovaných predmetov. V noci na 24. apríla poškodili útoky v Novom Pazare kostol sv. Petra, najstaršiu budovu v meste, ktorá je zaradená na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Zahynulo pritom 11 civilistov. Na prelome mája a júna zhadzovali bombardéry NATO bomby na sanatórium pre pacientov s pľúcnymi chorobami. Bomby NATO tam usmrtili 13 osôb a 40 ďalších zranili. Mám pokračovať? Mohol by som ešte dlho opisovať tragédiu, ktorá sa odohrala na Balkáne v roku 1999, ale nebudem čitateľa ďalej trápiť. Chcel som len čiastočne naznačiť, k akej nesmiernej tragédii vtedy došlo a aká veľká je zodpovednosť vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu. Dodnes sa žiaden z členov vtedajšej Dzurindovej vlády, ktorí súhlasili s preletmi lietadiel NATO ponad naše územie, neospravedlnil srbskému národu zato, že svojím počínaním pomohol Albáncom ulúpiť srdce srbskému národu. Kosovo totiž pôvodne bolo skutočne srdcom srbskej ríše. Ešte aj po ovládnutí Srbska Turkami po bitke na Kosovom poli v roku 1389 tam žilo prevažne slovanské obyvateľstvo. Až po neúspešných protitureckých povstaniach v 17. a 18. storočí začalo pôvodné srbské obyvateľstvo húfne opúšťať svoju domovinu a do Kosova sa začali sťahovať Albánci. Dejiny Kosova sú dejinami olúpenia suverénneho národa o posvätnú časť jeho územia. A vinou ľudí, ako Mikuláš Dzurinda, padol biľag hanby za spoluúčasť na tomto barbarstve aj na slovenský národ.

Mukiláš Dzurinda sa však skompromitoval spoluprácou s Američanmi aj počas vojny v Iraku. Zámienkou pre Američanov na rozpútanie vojny mali byť zbrane hromadného ničenia, ktoré Irak údajne vyvíjal. Američania síce nijaké zbrane hromadného ničenia v Iraku nenašli, zato totálne zničili krajinu a spôsobili jej obyvateľstvu neopísateľné príkorie. Pripomínam, že aj inváziu Američanov do Iraku jasne, jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odsúdil vtedajší pápež Ján Pavol II. To však Mikulášovi Dzurindovi nebránilo v tom, aby opäť v rozpore so stanoviskom pápeža podporil vojnu Američanov proti civilnému obyvateľstvu Iraku.

Čo k tomu dodať? Nechcem súdiť, aby som nebol súdený. Každý z nás raz bude stáť pred Nebeským Sudcom a skladať účty zo svojho pozemského vladárenia. Nikto Mikulášovi Dzurindovi neberie jeho zásluhy. Nech si v pokoji dožije svoj život niekde v ústraní. Ale takto pošpinený politik by nemal reprezentovať nás, Slovákov, v zahraničí. V povojnovom Nemecku smeli do nových politických štruktúr vstupovať len ľudia bezúhonní, teda ľudia, ktorí sa neskompromitovali aktívnou spoluprácou s nacistickým režimom. Aj na Slovensku by mal byť prijatý zákon, ktorý by nedovoľoval politickú kariéru ľuďom, ktorí sa skompromitovali spoluúčasťou na vojnových zločinoch kdekoľvek vo svete. Ideálne by bolo riešiť tento problém referendom, aby konečne aj občania Slovenska mali možnosť vyjadrovať sa k závažným politickým problémom krajiny.

Počas svojho 57-ročného života som toho veľa preskákal. Pomerne dlho som pracoval v zahraničí. V nemecky hovoriacich krajinách celkove asi 8 rokov, z toho najviac v samotnom Nemecku. Naposledy v kuse 4 roky, predtým som absolvoval zopár kratších pracovných pobytov. Vždy som sa živo zaujímal o kultúru a dianie v krajine, v ktorej som pracoval. Keď som naposledy pracoval v Nemecku, so záujmom som sledoval politické pôsobenie tamojších politikov. Veľké sympatie vo mne vzbudil nemecký spolkový prezident Horst Köhler. Bol som veľmi prekvapený, keď som sa nedávno dozvedel, že tento kultivovaný muž odstúpil zo svojho postu. Pritom nespáchal nič také hrozné, ako neraz napáchajú naši politici. Stačilo zopár neopatrných vyjadrení pred novinármi a nemecký prezident považoval za potrebné odstúpiť. Nikto ho nenútil. Dokonca ho kancelárka Merkelová prehovárala, aby svoj krok ešte zvážil. Ale tento čestný muž nekupčí so svojou politickou cťou. Jeho rozhodnutie bolo konečné. Nemecká politická kultúra velí politikom, aby sami ostúpili, ak sa cítia byť skompromitovaní. Nie ako u nás, kde treba skompromitovaného politika odtrhnúť od politického válova pomaly buldozérom, pretože sám nemá toľko cti, aby sa vzdal výhodného fleku.

A ešte jeden príklad z Nemecka. Predchodca kancelárky Merkelovej, Gerhard Schröder, z vlastnej iniciatívy vyprovokoval svoj vlastný predčasný odchod z postu nemeckého kancelára. Po volebnej porážke jeho SPD v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko vyhlásil, že bude presadzovať predčasné voľby v krajine, aby sa tak presvedčil, či ešte má politickú podporu obyvateľstva pre svoju reformnú politiku. Prvého júla 2005 dosiahol Gerhard Schröder svoj cieľ v dolnej komore nemeckého parlamentu, keď Spolkový snem odhlasoval vyslovenie nedôvery jeho vláde. Nemusel tak urobiť. Do konca volebného obdobia mu zostával ešte rok. Lenže Schröder cítil, že stráca politickú podporu nemeckého obyvateľstva a tak chcel dosiahnuť predčasné voľby, aby dal nemeckým voličom možnosť vyjadriť sa, či si želajú jeho reformnú politiku alebo nie.

A čo na Slovensku? Ktorý slovenský premiér predčasne, pred skončením svojho volebného obdobia, presadil hlasovanie o nedôvere jeho vlastnej vláde a tak sa sám pripravil o svoj politický post?! Pokiaľ viem, ani jeden. Nech ma niekto opraví, ak sa mýlim. Ako som už uviedol, strávil som roky prácou v zahraničí, takže niečo mohlo uniknúť mojej pozornosti. Viem však, že práve Mikuláš Dzurinda bol podľa prieskumov verejnej mienky dlhé roky najnedôveryhodnejším politikom Slovenska a vôbec ho to netankovalo, žeby mal odstúpiť. Také dačo by sa v Nemecku nemohlo stať. Kedy už aj na Slovensku budeme mať politickú kultúru, porovnateľnú s tou v Nemecku?

Ja nechcem vyvolávať politické vášne. Biblia nám káže milovať a odpúšťať. Držím sa toho. Nechcem rekriminácie, nechcem pomstu. Chcem len, aby sa naša politika konečne očistila od skompromitovaných politikov, ktorí už dávno nemali byť v našom politickom živote. Nech si v pokoji užívajú svoj politický dôchodoček tak, ako naši bývalí páni prezidenti! Len nech už nám všetkým neotravujú vzduch!

 

Karol Dučák

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.